Na pozícii hlavnej odborníčky ministerstva je iba zopár mesiacov, ale zato počuť je o nej už viac ako dosť. V dobrom. Mnohí ju možno zaregistrovali prvýkrát, keď sa ako lekárka rozhodla na jar „zavrieť“ spolu s klientmi DSS v Pezinku a starať sa o nich. Bolo to v prvej vlne pandémie, keď ešte nikto poriadne nevedel, čo je COVID-19 zač a situácia v tomto domove bola naozaj kritická. Viacerí klienti zomreli, väčšina personálu bola tiež nakazená a mnohí bojovali s ťažkým priebehom. Doktorka Šimková však s nimi vydržala, až kým nebol aj posledný klient otestovaný ako negatívny. Až potom sa vrátila k svojim pacientom do pezinskej ambulancie.

Dnes sa stretáva s pozitívnymi pacientmi aj vo svojej ambulancii. Aj keď, ako vraví, väčšina z nich zvládla či zvláda koronavírus v pohode doma. „Mali síce niekoľko dní teploty okolo 38 stupňov a nepríjemný kašeľ, ale nepotrebovali nejakú špeciálnu starostlivosť. Samozrejme, že sme ich telefonicky vždy obvolávali a zisťovali aktuálny zdravotný stav,“ hovorí dr. Šimková. „Čo ma však trápi viac, je, že sa tak trochu zabúda aj na iných pacientov. Strach z covidu je taký veľký, teda najmä v tej prvej vlne bol, že mnohí radšej nešli k lekárovi a ich stav sa zhoršil. Napríklad môj manžel gynekológ mal ešte na jar v ambulancii pacientku, ktorá si nahmatala drobnú hrčku v prsníku. Dal jej žiadanku na mamograf, ale pacientka pred strachom z nakazenia koronavírusom tam nešla.

Keď prišla teraz v septembri na mamograf, už bol z toho karcinóm… Takže na to si treba dať pozor, aby sa nám nezvýšili iné ochorenia.“ Doktorka Šimková sa preto rozhodla viac bojovať o to, aby sa zvýšil záchyt onkologických ochorení. Ako hlavná odborníčka pre všeobecné lekárstvo chce apelovať na zdravotné poisťovne, aby bolo možné oddeliť skríning na okultné krvácanie od preventívnej prehliadky. „Idem teraz písať list na Asociáciu zdravotných poisťovní, aby to prehodnotili. Mám podporu aj z Národného onkologického inštitútu. Karcinóm hrubého čreva je, žiaľ, ‚top’ medzi onkologickými ochoreniami.“

Prevencia je podľa nej jednou z ciest, ako dosiahnuť zlepšenie zdravotného stavu Slovákov. Onkologické ochorenia sú totiž na druhom mieste (hneď za kardiovaskulárnymi), čo sa týka našej úmrtnosti. Zatiaľ čo u žien dominujú najmä karcinómy prsníka a u mužov urologické záležitosti, v prípade kolorektálneho karcinómu je, žiaľ, štatistika medzi pohlaviami pomerne vyrovnaná. Dobrou správou však je, že v tomto smere, aj vďaka medializácii a výzvam zo strany lekárov, sa podiel pacientov, ktorí si urobili test na okultné krvácanie doma, zvýšil. „Pozitívne vnímam aj to, že zdravotné poisťovne znížili pri tomto skríningu vek pacientov na 40 rokov, čo je veľmi dôležité. Takže je vidieť, že aj poisťovne k tomu pristupujú inou formou, sú aktívnejšie, posielajú pacientom aj pripomienky, že majú ísť na preventívnu prehliadku,“ hovorí dr. Šimková. Ako vraví, neustále opakovanie, výzvy, apel zo strany lekárov – aj za pomoci médií – je nesmierne dôležitý.

„Vidím to teraz na očkovaní, záujem sa jednoznačne zvýšil. Ľuďom treba neustále veci vysvetľovať, presviedčať ich, nestačí iba jeden argument. Jednoducho to musia dostať do podvedomia.“ Napríklad pri pneumokokoch, proti ktorým by sa podľa lekárov mali dať zaočkovať predovšetkým starší a chronicky chorí ľudia. Navyše, zdravotná poisťovňa túto pomerne drahú vakcínu hradí aj mladším, chronicky chorým pacientom. „Pre niekoho aj tento finančný argument zohráva úlohu,“ hovorí dr. Šimková z vlastnej praxe. Dokonca mala viacero pacientov, ktorí si vakcínu uhradili sami, nakoľko nespadali do skupiny, ktorej to prepláca poisťovňa. Paradoxne tak zrejme aj pri očkovaní platí to slovenské – keď je niečo zadarmo, veľmi si to nevážime. Ak si máme zaplatiť, máme pocit, akoby to bolo niečo „lepšie“.

Poďme však späť k smutnejším štatistikám. Hoci úmrtnosť na Slovensku na kardiovaskulárne a nádorové ochorenia, našťastie, rapídne nenarastá, problém je v tom, že napriek prevencii a edukácii sa nám ju stále nedarí znižovať. „Kladiem si otázku – v čom to je? Sú štatistiky naozaj dobré? Alebo je to dané aj zlým manažmentom pacienta, o ktorého sa často stará aj šesť lekárov a stráca sa nám tak v systéme?“ kladie si otázky dr. Šimková. Podľa nej je práve správne nastavený manažment pacienta dôležitou cestou, ako dosiahnuť dobré výsledky. „Preto chceme jednoznačne nastaviť cestu pacienta v systéme, napríklad aj štandardy pre komplexný manažment pacienta, ako to už máme zadefinované pri manažmente dospelého pacienta s arteriálnou hypertenziou v ambulantnej zdravotnej starostlivosti. Aby sa o pacienta staral jeden lekár, či už všeobecný alebo internista, ale nech sa stará komplexne, aby neliečil len hypertenziu u pacienta, ale zameral sa aj na ostatné rizikové faktory a parametre – lipidy, obezitu a iné.“

Dôležitú úlohu v celom systéme podľa nej zohráva aj pacient, ktorý je niekedy príliš pasívny. „Často mám pocit, že dávame zodpovednosť za zdravie pacienta len na plecia lekára. Ako pacienti sme často pasívni, akoby sme čakali na nejakú zázračnú tabletku, ktorá vyrieši naše problémy.“ Pritom práve pri kardiovaskulárnych ochoreniach je aktívnejší prístup pacientov jednoznačne alfou a omegou pri dosahovaní zlepšenia určených cieľov. „Možno by sme mohli pacientov motivovať, napríklad ak schudnú, alebo dosiahnu zlepšenie iných parametrov, tak dostanú trebárs kúpeľnú liečbu,“ zamýšľa sa dr. Šimková. Jednoducho povedané, nastaviť merateľné parametre. Obezita je totiž v prípade kardiovaskulárnych ochorení problémom číslo jeden. Ak vám pacient neustále priberá, nedosiahnete želaný úspech v liečbe žiadnymi tabletkami.

Boľavou ranou nášho zdravotníctva systému je aj ambulantný sektor, konkrétne primárna sféra. „Práve ambulantný sektor je kostrou, základným kameňom, preto ho treba postaviť na nohy,“ hovorí dr. Šimková. „Ak pacient nebude v primárnej sfére správne manažovaný a diagnostikovaný, tak problém presúvame k špecialistom, do nemocníc, a to dokonca opakovane. Dôležité je preto udržať pacienta v primárnej starostlivosti, dodržiavať štandardné postupy,

aby sa ten manažment zoptimalizoval. Na to však potrebujeme aktívny prístup pacienta,“ vracia sa znovu na začiatok dr. Šimková. S tým súvisí aj edukácia pacienta, s ktorou treba podľa nej začať čo najskôr. „Ja by som preventívne programy zaradila už do základných škôl. Už tam by sme mali začať deti vychovávať k zdravému životnému štýlu, viesť ich k zdravej strave. A od nich by sme sa možno dostali viac aj k ich rodičom.“

Keď sa už rozprávame o problémoch všeobecných lekárov, aj ich trápi, podobne ako aj iných špecialistov, príliš veľká administratívna záťaž. „Je to hltač času. Všetky tie papierovačky do Sociálnej poisťovne, na úrad práce, do toho posudky o zdravotnej spôsobilosti… Spektrum je také široké, že by naozaj veľmi pomohlo, keby elektronizácia fungovala v tomto smere stopercentne. Integrácia do jedného systému by nám ušetrila veľmi veľa času,“ hovorí. „Viem, že je rozpracovaný projekt e-kapitácii, e-PN-iek. Dúfam, že sa budú ďalej rozvíjať a nezostanú zapadnuté prachom.“ Niekedy by práve drobné kroky k zlepšeniu výrazne dokázali odbremeniť všeobecných lekárov. „Napríklad také plienky, mám síce pacientov v domovoch seniorov, ale plienky im predpisovať nemôžem. Musím im dať odporúčanie k špecialistovi,“ krúti hlavou nad doslova nezmyselným nariadením. „A potom už síce predpísať môžem, ale následne je problém s počtami do limitu a príbeh pokračuje…“ Vyriešiť by sme podľa nej mali aj predpis celiatických potravín. Predpisuje ich buď špecialista, alebo na jeho odporúčanie všeobecný lekár.

„Ja predsa nemôžem ako všeobecný lekár štvrťhodinu riešiť potraviny, napr. celiatickú múku, hamburgery či fussily, aby som sa zmestila do určeného limitu. Preto som navrhla, či by sa to nemohlo riešiť priamo v lekárni. Alebo by pacienti mohli dostávať tzv. gastrokartu a kupovali by si tie potraviny v obchodných reťazcoch…“ Aké jednoduché, nie? Dobrou správou je, že MZ SR už vymyslelo spôsob, ako by sa to dalo. Už chýba len zopár detailov. Niektoré z vecí sa tak už naozaj pohli. Pracuje sa napríklad aj na novelizácii Zákona č. 362 o liekoch, aby lekári nedostávali pokuty za to, že predpíšu lieky odporúčané špecialistom, ktorý ale nedodržal indikačné obmedzenia. „Musíme si to rozdeliť na drobné kroky. Urobiť si vyhliadku, čo sa dá urobiť do pol roka, čo do roka. Možno to budú na prvý pohľad maličkosti, ktoré nám však život na našich ambulanciách neuveriteľne uľahčia,“ uzatvára pozitívne hlavná odborníčka ministerstva zdravotníctva pre všeobecné lekárstvo.