Som lekárka, neváhala som

Rozhovor v týždenníku Život č. 31

MUDr. Adriana Šimková PhD.
MUDr. ŠIMKOVÁ priznáva, že aj ona mala pred vstupom do ohniska koronavírusu strach. Verila však, že spoločne s personálom nákazu zvládnu.

MUDr. ADRIANA ŠIMKOVÁ strávila šesť týždňov v DSS na Hrnčiarskej ulici v Pezinku s klientmi nakazenými koronavírusom. Hoci neboli jej pacientmi, prihlásila sa dobrovoľne a bezplatne im išla pomáhať.

Keď 11. apríla 2020 pre koronavírus vyhlásili karanténu v DSS na Hrnčiarskej ulici v Pezinku, tamojšie dianie vyzeralo zlovestne. V zariadenív tom čase diagnostikovali nákazu 47 klientom a piatim členom personálu. Napokon bolo pozitívnych až 63 ľudí, z toho sedemnásť zomrelo. Za zavretou bránou zostali desiatky ľudí, ktorí potrebovali pomoc. MUDr. Adriana Šimková pôsobí ako všeobecná lekárka v Pezinku. Je tiež hlavná odborníčka Ministerstva zdravotníctva SR pre všeobecné lekárstvo a počas pandémie koronavírusu pôsobila ako členka Národného klinického krízového tímu MZ SR (Na- KriKT). Hoci seniori z DSS na Hrnčiarskej neboli jej pacientmi, cítila, že ich nemôže a nechce nechať bez pomoci. „Prvých deväť dní po vypuknutí infekcie zabezpečovali starostlivosť v zariadení lekári z infektologickej kliniky. Stáli ako prví pri pacientoch a boli naozaj výborní. Chýbali však na svojom pracovisku a bolo nutné, aby starostlivosť o klientov prebral ambulantný lekár. Telefonovala som niekoľkokrát s lekárkou, ktorá sa o klientov DSS starala pred vypuknutím nákazy, tá však musela ísť do karantény. Keď ma oslovil lekár Bratislavského samosprávneho kraja MUDr. Szalay, sľúbila som mu, že im pomôžem, a ak sa neprihlási nikto iný, na Hrnčiarsku pôjdem,“ spomína A. Šimková.

Do ohniska nákazy

Hoci o Covide-19 vtedy lekári nemali ešte dosť informácií a aj zdravotníci mali pred vírusom rešpekt, ona sa rozhodla ísť do ohniska nákazy dobrovoľne. „Musím povedať, že som celú situáciu vnímala citlivo. Žije tu moja rodina, mám tu ambulanciu. Pezinok sa dostal do centra pozornosti médií, na sociálnych sieťach sa šírili rôzne informácie, situácia bola vyhrotená. Priznám sa, že nemám rada negatívne informácie a zlé správy. Rozhodla som sa, že jednoducho do toho DSS pôjdem a zvládneme to,“ hovorí sympatická lekárka. Manžel MUDr. Šimkovej je takisto lekár, majú dvoch synov – Juraja (15) a Ivana (14). Z jej rozhodnutia ísť pomáhať ľuďom nakazeným koronavírusom podľa nej spočiatku nadšený nebol. „Hovoril mi – Aďa, ja ťa chápem, ale bude to náročné. Pozná ma, žijeme spolu takmer dve desaťročia a vie, že keď som o niečom presvedčená, nedám si do toho veľmi hovoriť. Uvedomoval si však aj to, že s chlapcami bude celé týždne sám. Bolo sa s nimi treba učiť, variť im. Ale moji traja chlapi to skvele zvládli a týmto im ďakujem. Keď som bola od nich odlúčená a nemohli sme byť spolu, Ivan mi poslal na Messenger fotku, kde bolo veľkým bielym písmom na červenom pozadí napísané: Slovensko zvláda boj s Covidom-19 najlepšie z celej EÚ. Pod fotku mi napísal – Mami, to je aj tvoja zásluha. A pridal dve srdiečka,“ usmieva sa MUDr. Šimková.

MUDr. Adriana Šimková, PhD.
Počas pobytu v pezinskom DSS urobila viac ako 200 výterov kvôli testovaniu.

Potrebujú ma

Keď spomenieme slovo strach, lekárka bez váhania prikývne. „Samozrejme, mala som strach. Klamala by som, keby som povedala, že nie. Spomínam si, ako mi kolegovia infektológovia pred odchodom ukazovali, ako sa oblieka a vyzlieka ochranný oblek. Urobili to vonku pred bránou, aby sa už do infekčného prostredia nevrátili. Vtedy som si naplno uvedomila, že vnútri ma čaká 60 klientov a z toho 32 pozitívnych pacientov. Boli to tí, ktorí zatiaľ nepotrebovali nemocničnú starostlivosť. Zároveň to bol pre mňa impulz – idem dnu a budem tam s nimi. Potrebujú ma.“ MUDr. Šimková vošla do DSS na Hrnčiarskej ulici 23. apríla 2020. Hoci bývala mimo zariadenia, bola po celý čas v úplnej izolácii od okolia a svojich blízkych. „Sama sebe som povedala, že odídem až vtedy, keď posledný pozitívny pacient bude negatívny. Bolo to 5. júna.“ Najsilnejší moment počas tohto obdobia podľa nej nebol iba jeden. „Boli hneď tri. Ale v danej chvíli som si myslela, že práve ten, ktorý prežívam, je najsilnejší. Prvý moment nastal, keď som vchádzala do domova. V tom čase tam teda zostalo približne 60 klientov, viac ako polovica z nich bola infikovaná koronavírusom a ich stav sa mohol každú chvíľu zhoršiť. Aj tí pacienti, ktorí boli pri prvom stere negatívni, mohli byť už nakazení. Moja prvá vizita s kompletnými pracovnými pomôckami trvala osem a pol hodiny. Ani jedného z pacientov som osobne nepoznala, nepatrili do mojej starostlivosti. Navyše išlo o seniorov, ktorí mali viacero ochorení súčasne a aj bez infekčného ochorenia sa ich stav mohol kedykoľvek skomplikovať mozgovou, srdcovou či brušnou príhodou. Musela som sa oboznámiť s ich liečbou. Pomohli mi zdravotné sestry a ošetrovatelia, ktorí klientov poznali,“ vysvetľuje MUDr. Šimková. Jedna zo sestier Andrea Blunárová, ktorá s lekárkou spolupracovala, o nej povedala: „Klobúk dole, že sa nebála vstúpiť do zariadenia, kde bol vírus Covid-19. Vidno, že prácu, ktorú vykonáva, robí najmä srdcom.“

Celý objekt na Hrnčiarskej ulici bol v karanténe, nakazených bolo napokon až 63 ľudí.

Vďační za kozmonautku

Druhý silný moment sa jej spája s prvou návštevou pozitívnych pacientov, ktorí boli zavretí v izolácii. „Otvorila som dvere a našla som tam ľudí vďačných, že ich prišiel niekto okrem personálu DSS pozrieť. Ťažko niesli izoláciu, boli naozaj veľmi radi, že som prišla, hoci som vyzerala ako kozmonaut. Každý z nich mal osobitnú miestnosť. Niektorí sa usmievali, dokonca sme si povedali pár vtipných viet. Iní boli vystrašení, čo bolo asi prirodzené. Spomínam si na paniu, ktorá prišla pre covid o manžela. Vzali ho do nemocnice, kde zomrel, a ona sa s ním nemohla rozlúčiť. Bola veľmi smutná, plačlivá, silno jej bilo srdce. Museli sme riešiť aj psychický stav pacientov, bolo to podstatné. Keď som sa stretla prvý raz s pozitívnymi klientmi, opadli zo mňa posledné zvyšky strachu. Trochu som sa bála len vtedy, keď som sa vyzliekala z obleku, lebo vtedy bolo riziko nákazy najväčšie,“ spomína lekárka. Tretí silný moment prežila, keď sa nariadením hygienika skončila izolácia DSS. „Ten pocit, že môžem vstúpiť dnu bez skafandra, sa nedá opísať. Bol to čas na zoznámenie. Ja som klientov poznala, ale oni ma dovtedy videli iba v skafandri. Nečudujem sa, že prešli okolo mňa, akoby ma v živote nevideli. Vôbec nepoznali moju tvár.Vyliečení pacienti sa voľne pohybovali po chodbách, z nemocnice sa vracali späť tí po hospitalizácii. Bol to skvelý pocit.“

Ocenenie mesta Pezinok 2020
MUDr. ŠIMKOVÁ dostala cenu primátora mesta, pracovala dobrovoľne a bezplatne.

Prečo moja doktorka?

MUDr. Šimková sa počas pobytu v DSS postarala aj o svojich pacientov, ktorí chodia k nej do ambulancie. „Nezostali bez lekára. V ambulancii sa striedali dve sestry, tretia vybavovala mailovú komunikáciu. Veľmi ma dojala pani, ktorá mi chodí upratovať ambulanciu. Keď sa dozvedela, že idem do domova za ľuďmi pozitívnymi na Covid-19, začala plakať. Bála sa o mňa. Hovorila: Prečo práve moja pani doktorka?! Mám okolo seba skvelý kolektív, lekára a sestry, ktorí okrem toho, že sú priateľskí, robia profesionálnu prácu a veľmi si ich vážim,“ hovorí. Rovnako si dnes váži všetkých, ktorých stretla v DSS na Hrnčiarskej ulici. „Bol to neskutočný tím ľudí. Pani riaditeľka Jana Matulová, zdravotné sestričky, ošetrovatelia a ostatní zamestnanci. Pomôcť im prišli aj iní dobrovoľníci, ktorí boli profesionálni zdravotníci. Spoločne sme si nastavili krízový režim. Zamerali sme sa na včasné zachytenie klientov, ktorí by mali byť odoslaní na hospitalizáciu. Denne sme im merali teplotu, tlak, pulz, množstvo kyslíka v krvi. Merali sme aj dychovú frekvenciu. Všetko sa zaznamenávalo do prehľadných tabuliek a jednotlivé parametre sa dali porovnávať v čase. Ako lekár som bola k dispozícii aj na telefonické konzultácie. S pani riaditeľkou sme často komunikovali, samozrejme, aj cez víkendy a občas v noci. Komunikovala som online s primátorom Pezinka Igorom Hianíkom, s infektológom, epidemiológom aj so šéfom NaKriKT profesorom Jozefom Šuvadom. Hovorila som priebežne s inými lekármi, ktorí pôsobili v déeseskách po celom Slovensku a mali teda v tom čase naozaj v rukách čierneho Petra. Mama mi varila, rodičia mi nosili nákupy… Išli sme ďalej deň za dňom a všetci sme verili, že to zvládneme. Dívali sme sa iba pred seba. Len my, ktorí sme boli tam vnútri, asi pochopíme, čo táto práca prinášala a čo znamenala,“ hovorí MUDr. Šimková. Krízová manažérka a riaditeľka zariadenia PhDr. Jana Matulová si na príchod lekárky do zariadenia presne pamätá: „Bolo to 23. apríla. Viem to, pretože pre mňa bola ako výborná odborníčka doslova vykúpením a všetci sme jej úplne dôverovali. O klientov sa sama zaujímala a robí to dodnes. Keď sa jej 30. apríla skončilo ‚povinné obdobie‘ v zariadení, povedala mi, že zostáva. Že spolu to zvládneme a spolu aj ‚vylezieme‘.“ Posunula svoje hranice Počas šiestich týždňov MUDr. Adriana Šimková urobila klientom i personálu vyše dvesto odberov z krku a nosa kvôli testom na koronavírus. „Nie sú to príjemné odbery, niektorým sa po lícach kotúľali slzy. Napriek tomu, že som ich potrápila, všetci mi poďakovali. Ja sa zase chcem poďakovať policajnému riaditeľovi z Pezinka pánovi Peniakovi, ktorý mi pomohol zabezpečiť odvoz sterov, vždy keď sme potrebovali,“ rozpráva MUDr. Šimková. Po návrate domov, keď sa konečne mohla zvítať so svojimi blízkymi a vydýchnuť si, neprišiel podľa nej žiadny pocit vyhorenia. „Naopak, prinieslo mi to novú energiu. Už viem, že dokážem posúvať svoje hranice. Chcela som ukázať, že všeobecní lekári sa vedia postarať o pacientov aj v takejto neštandardnej situácii, a podarilo sa to. Prešla som praktickou skúškou. Moji pacienti však vedia, že som stále rovnaká.“ Za svoju dobrovoľnú nezištnú prácu a odvážnu pomoc klientom a zamestnancom DSS a zariadenia pre seniorov dostala Cenu primátora mesta Pezinok. Patrila medzi zdravotníkov v prvej línii, z ktorých mnohých Slovensko dodnes nepozná. Pre MUDr. Šimkovú je však podstatné niečo iné. Ľuďom, ktorí sa jej pýtajú, prečo šla dobrovoľne pomáhať pacientom s koronavírusom, odpovedá to isté, čo hovorila vtedy, keď sa tak rozhodla: „Pretože som lekárka.“


Článok bol uverejnený v týždenníku Život č. 31, 2020, Marcela Fuknová.

Zdieľaj: